Cirkev a štát si vo veľa veciach a často nerozumejú. Preto sa medzi nimi dejú rôzne nezhody. Tak tomu bolo aj vtedy, keď po druhej svetovej vojne nastúpili „na trón“ komunisti. Komunisti neuznávali náboženstvo a hlave to, že to je normálna práca. Pre nich bola práca len taká, ktorá bola fyzická na poliach, vo fabrikách a podobne. Kňazi, mnísi a mníšky mali smolu. Nedialo sa to nárazovo, ale postupne oslabovali Cirkev.

Mníšky nemohli učiť najprv v štátnych školách, potom už aj v cirkevných, pretože nechceli učiť komunistickú politickú ideológiu Stalina a podobných osobností, ktoré sa mali v tej dobe vzývať. Kresťanské symboly sa museli z tried vziať a nahradili ich štátne symboly a podobizne vládnucich ľudí. Deti sa museli učiť ruské básničky, pesničky, ktoré ospevovali Stalina. Sestra Cecília sa na celú túto maškarádu pozerala veľmi nerada. Potom sa jej však dostalo cti a pomohla zopár ľuďom za hranice. No práve toto ju stálo takmer život.

O tomto príbehu rozpráva celá kniha: „Útek sestry Cecílie“.Je napísaná pútavou formou a mne ako mladému človeku neskutočne vyrazila dych a otvorila oči. Pretože som nemali ani len tušenia ako to naozaj bolo po vojne. Miestami sa mi to totiž zdalo možno aj horšie ako samotná vojna. Ľudia nemohli vycestovať, nemohli nič vlastniť, museli povinne robiť, odovzdávať kontingent a keď ho neodovzdali mohli sa poľahky dostať do väzenia. Veď koľko bolo politických väzňov. A o kňazoch, mníchoch a mníškach, ktoré boli uväznené ani nehovorím.
Túto knihu by som zaradila do povinného čítania, pretože keď nám starí otcovia a staré matky rozprávajú o komunizme, tak už väčšinou spomínajú, že im bolo dobre. Ale spomienky sestry Cecílie vôbec nie sú dobré. Pomohlo by to k objektívnemu náhľadu na vtedajšiu spoločnosť, ktorá vôbec neznamenala slobodu, ale utláčanie a potláčanie slobodnej vôle.